Katarína Holčáková
Poznávací zájazd do Kappadokie.
Pod nohami mi vrždia tisíce farebných okruhliakov. Studené more olizuje pobrežie Tureckej riviéry. Apríl sa prehupol do druhej polovice, teplota stúpa zo dňa na deň, ale hlavná turistická sezóna je stále v nedohľadne. Prázdne dlhočizné pláže, bez farebných slnečníkov, diskoték, vodných športov, zato s romantickými zákutiami. Kto pozná natrieskanú Tureckú riviéru cez letné prázdniny, ťažko uverí existencii romantických zákutí. Skutočne sú tam! Čarovné, tiché, malebné. V tomto období si ich naplno vychutnávajú rodiny domácich Turkov. Pristavia väčšie otlčené auto neidentifikovateľnej výrobnej značky, do kruhu rozložia pestrofarebné koberce a založia oheň. V posledných lúčoch zapadajúceho slnka sa zalesknú štíhle rybárske prúty. Nenápadne sa snažím zachytiť fotoaparátom podvečernú atmosféru tureckej rodiny na pozadí oranžových tónov. Všimlo si ma mladé dievča, pošeplo niečo svojej mame a ukázalo na mňa prstom. Cítim sa ako žiačka prichytená pri opisovaní a ukradomky schovávam fotoaparát. So zrkadlovkou to ide pomerne ťažko. Dievča vstalo a blížilo sa ku mne. Otrčilo predo mňa ruku. „Nie, nemám pri sebe žiadne peniaze!“ príkro reagujem a tvárim sa ako Mustafa Atatürk, keď zbadal Gréka. Dievča sa ostýchavo usmialo, pomaly otváralo zovretú dlaň a posunkom mi ponúklo na ohni opražené lieskovce. Hanbila som sa ako pes. Oriešok. Obyčajný oriešok začal búrať mýty, povery zahniezdené v hlave, ktorými ma dlho kŕmili. O Turkoch, o ich mentalite, o Turecku.
