Poznávací zájazd do Kappadokie.

Autor: Katarína Holčáková | 18.6.2014 o 17:09 | (upravené 20.6.2014 o 18:06) Karma článku: 4,67 | Prečítané:  770x

Pod nohami mi vrždia tisíce farebných okruhliakov. Studené more olizuje pobrežie Tureckej riviéry.  Apríl sa prehupol do druhej polovice, teplota stúpa zo dňa na deň, ale hlavná turistická sezóna je stále v nedohľadne. Prázdne dlhočizné pláže, bez farebných slnečníkov, diskoték, vodných športov, zato s romantickými zákutiami. Kto pozná natrieskanú Tureckú riviéru cez letné prázdniny, ťažko uverí existencii romantických zákutí. Skutočne sú tam! Čarovné, tiché, malebné. V tomto období si ich naplno vychutnávajú rodiny domácich Turkov. Pristavia väčšie otlčené auto neidentifikovateľnej výrobnej značky, do kruhu rozložia pestrofarebné koberce a založia oheň. V posledných lúčoch zapadajúceho slnka sa zalesknú štíhle rybárske prúty. Nenápadne sa snažím zachytiť fotoaparátom podvečernú atmosféru tureckej rodiny na pozadí oranžových tónov. Všimlo si ma mladé dievča, pošeplo niečo svojej mame a ukázalo na mňa prstom. Cítim sa  ako žiačka prichytená pri opisovaní a ukradomky schovávam fotoaparát. So zrkadlovkou to ide pomerne ťažko. Dievča vstalo a blížilo sa ku mne. Otrčilo predo mňa ruku. „Nie, nemám pri sebe žiadne peniaze!“ príkro reagujem a tvárim sa ako Mustafa Atatürk, keď zbadal Gréka. Dievča sa ostýchavo usmialo, pomaly otváralo zovretú dlaň a posunkom mi ponúklo na ohni opražené lieskovce.  Hanbila som sa ako pes. Oriešok. Obyčajný oriešok začal búrať mýty, povery zahniezdené v hlave, ktorými ma dlho kŕmili. O Turkoch, o ich mentalite, o Turecku.  

 

Aké je to zobudiť sa do sna? Keď o piatej ráno v tichu zaznie nástojčivé volanie muezína z mešity. Začal sa nový diel tureckej telenovely alebo je to skutočnosť? Orientálna rozprávka či realita?  Rýchlo vstávam otváram okno. Som v Kappadokii, centrálnej časti Anatólie. Pozvoľna prechádzam zo snového sveta do reality. A hneď na to sa opäť utápam v snoch. Predsa len, skorá ranná hodina po predchádzajúcom prechode cez pohorie Taurus dá zabrať. Tak či onak, každodenný raňajší rituál rýchlo zovšednie. Na tretí deň pri včasnom raňajšom budíčku, naliehavom vykrikovaní muezína "Alah je veľký!“ už neprejavujem pôvodné nadšenie. Vankúšom sa snažím tlmiť kvílenie a zase upadnúť do sladkých snov o tufovej krajine, ktorá šteklí fantáziu. K návšteve tejto zaujímavej časti zeme ma inšpirovala kniha Krok za krokom po Turecku od Ľubomíra Križana, a po dočítaní knihy Jana Šťovíčka Chomout trojskeho koně som sa začala viac a viac zamotávať do pavučín túžob, spriadania plánov. Na začiatku bola náhoda, ktorá býva tak často nástrojom osudu. Portál zliav ako na zavolanie ponúkol lacný zájazd.  Mával mi pred nosom anatolskými bonbónikmi, ako Mevlana, Göreme, tancujúci derviši. Namotával ma na čarokrásne údolia Kappadokie, či let balónom. Neodolala som a bez dlhého rozmýšľania som poznávací zájazd kúpila. Potom sa rozum spamätal a temné otázky sa začali vynárať jedna za druhou. Nie je to podvod? Prečo to bolo také lacné? Čo je za tým? Cestovná kancelária pôsobí na trhu len krátko, čo keď ... Nejde o pochybné predajné akcie „šmejdov“ typu  „hrnce“? A dosť! Poznávací zájazd zakúpený. Načo teraz plakať nad rozliatym mliekom, ktoré sa napokon možno ešte asi ani len nerozleje.

Kappadokia je unikátna krajina, ktorá nemá vo svete obdobu. Ukazuje jedinečnú súhru vplyvu prírodných síl a ľudskej vynaliezavosti. Umelecky sa tu vybláznila príroda a ruku k dielu už po stáročia prikladajú aj ľudia. Sopka Erciyes vysoká 3916 metrov, jej nižšia suseda sopka Hasan a vzdialená príbuzná sopka Göllü mohutnou erupčnou činnosťou položili základy. Nánosy tufu pokryli krajinu s rozlohou niekoľko kilometrov štvorcových. Následnou eróziou pôdy, pri ktorej zvetrávali horniny v dôsledku vplyvu počasia, sa začali formovať tufové útvary. Tuf je ľahko tvarovateľný a túto vlastnosť využívali ľudia od 6. storočia pred n.l., hlavne v období, keď Kappadokia bola súčasťou Perzskej ríše až po súčasnosť.  Ľudia dlabali a dlabali. Domy, náboženské stánky, celé mestá. Dlabali do tufových útvarov a hĺbili však aj do zeme. Na území strednej Anatólie sa premlelo množstvo národov a každý z nich si vyryl do tufu svoj rukopis. Prvopočiatky podzemnej architektúry siahajú do obdobia Chetitov. Národ, ktorý ako prvý začal používať železo. Národ, ktorý Biblia považuje za vymyslený. Národ, o ktorom sa dokonca tvrdí, že rozsiahle podzemné mestá vybudovali, ako protiatómové kryty preto, lebo zdúchli zo severnej Indie pred jadrovými výbuchmi, ktoré odpálili mimozemšťania. Nech je to akokoľvek, pravda je taká, že pred 3400 rokmi v tejto oblasti Chetiti založili ríšu, ktorá sa nedala zahanbiť pred Mezopotániou alebo starovekým Egyptom. Chetiti okrem toho, že útočili na všetko v okolí, čo sa pohlo, potrebovali mať aj svoje zázemie. Radi si posedeli pri silnom a hustom pive. Nepohrdli ani zemitým vínom. Pôda s vulkanickým podložím dodáva vínu špecifickú chuť. Miestni obyvatelia pestujú vinič doteraz v tvare malých zakrpatených kríkov na terasách medzi skalnatými útvarmi. Kappadocké víno patrí medzi najvyhľadávanejšie v Turecku.

Okrem Chetitov sa tu udomácnili Kelti, Gréci, Peržania, Seldžuci, Rimania, Turci a zavítali sem aj Arméni. Každý národ si so sebou priniesol svoje zvyky, obyčaje i náboženstvo. Prinášajú si ich aj dnes, keď prekvitá turistika. Krajina sa pomaly prispôsobuje potrebám turistov. Vedľa automatu na nabíjanie telefónov, notebookov a tabletov, ktorý na Slovensko ešte nedorazil, ponúka obuvník stroj na rozťahovanie topánok ako zo staroveku, aby vás netlačili pri spoznávaní Kappadokie. Premieľajú sa tu Japonci s fotoaparátmi, temperamentní Taliani, počerní Španieli, neprehliadnuteľní Američania, nafúkaní Nemci, no aj my Slovania. Kedysi sem zavítal Alexander Veľký, spravoval to tu aj cisár Tibérius, či Herodes a známym občanom bol aj kappadocký Grék Aristotelis Onasis. Niektorí sem prišli pre korisť, či slávu. Iných odtiaľto vyhnali alebo vymenili v rámci barteru Grék – Turek, na základe lausannskej zmluvy o výmene obyvatelstva. Dnes sa sem chodí pre „fotoúlovky“. Niet pochýb, že pri pohľade na hypnotické scenérie zaplesá srdce každého fotografa. Spúšte na fotoaparátoch len tak cvakajú. Nezáleží na tom, či na mobilných telefónoch alebo zrkadlovkách. Nie je raritou vidieť nadšenca ako behá s tabletom pred nosom pomedzi tufové útvary a sníma každý kúsok tejto ohromujúcej krajiny s bohatou históriou. Nadprirodzený vzhľad regiónu si opantá všetkých návštevníkov. Zaujímavosti sú pod zemou, kde sa nachádzajú domy i celé mestá. Na povrchu sa možno kochať neobyčajnými útvarmi, obydliami a nezvyčajnými duchovnými stánkami. Bolo by škoda nechať si ujsť pohľad na čaro Kappadokie z výšky, z korby balóna. 

Hlboko pod zemou vo vydlabaných priestoroch v tufe sa schádza rád tancujúcich dervišov k vykonávaniu nábožných obradov. Tradičné miesto mystických modlitieb sa nazýva tekka. Sema je rituál, ktorý vykonávajú Derviši, aby sa prostredníctvom vírivého tanca postupne dostali do tranzu a spojili s Bohom. Rád tancujúcich dervišov zakázal Mustafa Atatürk, ale turistický ruch je všemohúci a cinkanie dukátov je hudba opojná. V súčasnosti je možné vidieť vystúpenia folkloristov v Turecku alebo v Egypte, prípadne v hotelových rezortoch animátori k pobaveniu turistov pripravia večer program a roztočia sukne. Nepochybne najoslnivejším zážitkom je náboženský obrad pravých mníchov v ich tekke. Je iný, zvláštny a mystický. Tlmene osvetlená sála, tufové steny, rytmický tlkot bubnov sprevádzaný clivým hlasom fláut, ktorý sa postupne zrýchľuje a vlnenie bielych sukní spolu vytvárajú optický klam. Zdá sa vám, že derviši sa vznášajú. Mnísi sú odetí v bielych sukniach na znak života, čistoty. Prehodený čierny habit pripomína smrť a vysoký klobúk na hlave znázorňuje náhrobný kameň.  Sema má sedem častí symbolizujúcich etapy mystickej cesty k dokonalosti, nazývanej aj Cesta vzostupu. Obrad predstavuje krúživý pohyb planét okolo Slnka.

V úvodnej časti mnísi rozprestrú červenú ovčiu vlnu, ktorá stvárňuje zrod a existenciu. Následne si každý derviš uctí proroka tým, že sa pokloní klobúku. V druhej časti do úplného ticha zaznie bubnovanie ako tlkot srdca. V tretej časti sa pridajú trstinové flauty, nazývané ney. Dychové nástroje symbolizujú prvý nádych, ktorý dal život všetkému živému, tzv. Boží dych. Štvrtá časť zobrazuje vzájomné pozdravenie duší. ôsmi derviši sprevádzaní hudbou „peshrev“ trikrát opíšu chôdzou kruh a vzájomne sa pozdravia. Piata časť predstavuje samotný vírivý tanec Sema. Skladá sa zo štyroch pasáží, pričom každá z nich je ukončená pozdravom k Bohu. Prvá pasáž zobrazuje zrod cez cit a myseľ. Druhá vyjadruje nadšenie pred Božou veľkosťou a všemohúcnosťou. Tá pozvoľne prechádza do tretej pasáže, kde sa derviši vírivým tancom dostávajú do extázy, nirvány. Zanechávajú nadšenie, obetujú myseľ pre lásku božiu a opúšťajú telo. Pravá ruka mieri k nebu a druhá ruka k zemi. Ich postoj ukazuje na miesto, odkiaľ sme prišli a kam sa vrátime po smrti. V poslednej fáze vírivého tanca Sema derviši ukončia duchovnú cestu a vrátia sa späť do stavu podriadenosti k Bohu, aby plnili svoju predurčenú úlohu, čo vyjadria prekrížením rúk na hrudi. Derviš netancuje pre Boha. Tancuje s Bohom. Týmto sa ukončí piata časť náboženského rituálu a nasleduje šiesta časť, čítanie veršov z Koránu. V poslednej siedmej časti sa hodinový ceremoniál končí modlitbou za mier duší a derviši sa v tichosti odoberú meditovať do svojich ciel.

Počas náboženského obradu sa nesmie fotografovať, nahrávať, či natáčať a dokonca ani tlieskať. Počet miest pre turistov je striktne daný. Po skončení oficiálnej časti nasleduje päť minútová ukážka vírivého tanca pre uspokojenie duší fotografov. Počas nej sálou cvakajú fotoaparáty, metajú blesky. 

Názory na rituál rádu tancujúcich dervišov sa líšia od ortodoxných až po nedôverčivé pohľady. K tým pravoverným, ktorí tvrdia, že základnou podmienkou našej existencie je otáčanie, by mohol patriť aj Galileo so svojím presláveným výrokom „A predsa sa točí!“.  Skeptici zase tvrdia, že zakladateľ rádu Celaleddin Rumi ( Pozor nie rum! Zvláštne, aj po ňom sa tiež všetko točí, ale nie je to to isté), prezývaný Mevlana, mal rád chlapcov. Možno aj preto tie sukne. A žeby si tancom zarábali? Preto ten veľký klobúk? Nech je ako chce, obrady sú mystické. Keď sa ceremoniál skončí a pomaly sa presúvate do autobusu, v duši máte zvláštny, nepochopiteľný ale upokojujúci pocit.

Pred východom slnka, schúlená od zimy, si šálkou horúcej kávy ohrievam skrehnuté prsty. Vôbec to nie je káva „Turek“, akú poznáme u nás, teda mletá zrnková káva zaliata horúcou vodou. Turecká káva je hotová alchýmia. Robí sa v džezve, v ktorej sa zomletá káva varí spolu s vodou. Vychutnávam si jej horkú chuť a nenápadne poškuľujem po teplovzdušnom balóne, ktorý sa nafukuje a ležérne sa vztyčuje k oblohe. S nedôverou si prezerám prútený kôš, do ktorého za chvíľu vleziem a ktorý ma vynesie k oblohe.  Ustráchaná si v duchu opakujem základné argumenty, ktoré mi majú dodať odvahu. Že balónové lietanie je bezpečné a dokonca patrí medzi najbezpečnejší spôsob dopravy. Že balónom sa úspešne lieta od 18. storočia. Že v Kappadokii sa píše celá história lietania bez nehody na teplovzdušných balónoch. Že lietanie v balóne je založené na poznatkoch Gréka Archimeda, čo v tomto prípade Turkom ani trochu nevadí. Snažím sa spomenúť si na jeho teóriu, ktorá ma presviedča, že teplý vzduch je redší ako studený, preto sa balón môže vzniesť. Vysielačka zaškrípala. Štart povolený. Kapitán zatiahol páky. Horáky zahučali. Plameň vyšľahol do útrob balóna. Ovial nás teplý vzduch. Potvrdzujeme Archimedovu teóriu. Letíme. Najprv sa ladne prehupneme  ponad najbližšie tufové útvary. Pred nami je hodina, počas ktorej sa budeme vznášať ponad údolia a necháme sa unášať na vlnách fantázie nadprirodzenou krásou krajiny. Pohľad z výšky poskytne nezabudnuteľné pohľady na skalnaté útvary, či celé doliny. Okrem nás sa v to ráno vznieslo k oblohe ďalších 54 balónov. Tie obrovské farebné lampióny, ktoré ticho plachtili nad nevšednou krajinou ožiarenou vychádzajúcim slnkom vytvárali jedinečný, nezabudnuteľný obraz. 

Kappadokia sa nachádza na náhornej plošine v nadmorskej výške 1 000 m. n. m. Len na porovnanie, vyhliadka najvyššieho vrchu Pienin Tri koruny je v nadmorskej výške 982 m. n. m. Zaujímavosťou nepochybne je, od čoho je názov oblasti odvodený. Nie je to pre jedinečnú prírodu, tuf, vulkán alebo mystiku, ako by sa dalo predpokladať. Kappadokia v preklade znamená krajina krásnych koní. Už vtedy platilo staré arabské príslovie, že najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta.  Ešte krajší je však pohľad z balóna. Slnko pomaly vychádza spoza sopky. Teplé slnečné lúče postupne osvetľujú malebný kus zeme. Pripadám si ako na vernisáži, keď majster sochár slávnostne odhaľuje sochu pred očami verejnosti. Pod závojom šera sa rysujú krivky tufu a postupne ako závoj padá, obnažuje sa dielo, odkrýva sa krása. Slnečné lúče  sa kĺžu po dolinách a tufovým útvarom dodávajú farebné variácie. Prelietavame nad Holubím údolím. Do ticha zašuštia trepotajúce krídla a k oblakom letia tisíce holubov. Ony ako jediné trvalo obývajú skalnaté obydlia dodnes. Toto údolie patrí len im. Dolina je pokrytá množstvom holubníkov vytesaných do horniny. Menších, väčších, ale aj s veľkosťou dvojposchodového domu.  Kapitán otvorí ventily, vyšľahne plameň, a vyletíme, ako obrovský holub k ústrety nebesám. Sálajúce teplo z horákov prehrieva okolitý vzduch, preto je vo výške omnoho teplejšie než na zemi. Balón bol vynájdený úplnou náhodou, keď sa slúžke zdvihla sukňa od teplého vzduchu z kozuba.  V tú chvíľu by mal každý chlap isté vnuknutie, nejaký impulz, predstavu. Bratom Montgolfierovcom však zišiel na um balón. Tým sa aj vysvetľuje, prečo sa nehrnuli do manželstva. 

Čo asi príde na myseľ ľuďom, keď zazrú Údolie lásky? Tufové kreácie, ktoré puritáni opisujú ako bizarné útvary, Angličania sa uchýľujú k pomenovaniu rozprávkové komíny, starším ľuďom pri pohľade na ne napadnú už len hríby smrže. Milovníci sladkého si predstavia cukrové homole, milovníci zdravej výživy zase špargľu a ostatným milovníkom, ktorí nemajú problém so sexualitou, to jednoznačne pripomína obrovské penisy vypínajúce sa k oblakom. Hovorovo sa údolie nazýva Údolie erekcie. Predsa len, sme v moslimskej krajine a tak oficiálny názov v bedekroch znie poeticky. Údolie lásky. Kamenné penisy neboli nikdy obývané. Príroda si ich  vymodelovala sama, bez zásahu ľudí a teraz sa potmehúdsky usmieva. Každý pri pohľade na údolie vie o čo ide, ale zostane v pomykove, zatvári sa cudne. Pokiaľ ide o tieto útvary, ľudia vo vzťahu k nim boli už odpradávna zdržanliví. Mať dom, kostol alebo školu v tvare penisu zase nie je taká výhra. Predstava kresťanského svätostánku v penise príde až ironická. Komu to nevadí je dudok. Pokojne si v penise vydlabal hniezdočko. Tento krásny vták je vzácny. Stretnúť ho vo voľnej prírode chce kus šťastia. Prečo sa vlastne hovorí, že spíš ako dudok? Dudok nespí nijako mimoriadne a jeho spánok sa neodlišuje od spánku iných vtákov. Spojitosť s dobrým spánkom je iná. Ide o charakteristický zápach, ktorým samička chráni mláďatá v hniezde pred predátormi. Teda prirovnanie k dudkovi je v tom, že dokáže spať napriek smradu ako malé bábätká, keď sú pokakané. Poďakovať sa hostiteľovi za ubytovanie vetou „Spal som u Vás ako dudok.“ asi nebude najvhodnejšie.

Práve v Údolí lásky dokážem oceniť prednosti malej cestovnej kancelárie Eko-travel. Sprievodca sa nás počas celého zájazdu snažil dostať na príťažlivé miesta tak, aby sme tam boli sami, nerušení davom ostatných turistov. Narábal s časom, pridával do programu ďalšie údolia, či zaujímavosti a podľa možnosti sa prispôsoboval našim predstavám. Túto výsadu si veľké zájazdy s množstvom účastníkov nemôžu dovoliť. Tam je program striktne daný. Bodka! Nezanedbateľnou výhodou je tiež, že si môžeme vychutnať atmosféru v komornej zostave. V hlbokej doline sa ľahko rozpŕchneme a nakoniec sa tam cítime úplne sami. Človek s pôžitkom vstrebáva pocity a emócie, ktoré sa na neho valia a dráždia hormóny šťastia. Cíti sa taký malý pri obrovských útvaroch, že mimovoľne vzdáva hold umeniu prírody.  Údolie lásky je magnet, ktorý priťahuje pozornosť. Pohľad z výšok na tú jedinečnú hru prírody ničím nezaostáva za pohľadom zo žabej perspektívy. Dá sa opísať jedným slovom. Fascinujúci. Farebné balóny sa usilujú v súlade s poveternostnými podmienkami chytiť správny prúd vzduchu a doplachtiť do údolia. Otváraním chlopní rotujú okolo svojej osi, aby mal každý pasažier výhľad na všetky strany. Pridaním teplého vzduchu balón vyletí do výšky. Dosiaľ najvyššie vyletel 67-ročný dedo, ktorý vzlietol do 21 kilometrovej výšky. Náš kapitán sa našťastie nesnažil prekonať tento rekord a úplne nám postačilo 600 metrov nad zemou. 

Tíško plávame nad kamennými bludiskami od údolia k údoliu. Čo dolina to iné predstavenie. Na dosah ruky máme vrcholce tufových útvarov rôznych tvarov či veľkostí. Fantázia pracuje na plné obrátky. Zo živočíšnej ríše spoznávame nadrozmernú ťavu, prasa, zajaca. Pomaly sa presúvame do sveta rozprávok, či filmových postáv. Spoza tufu vykukne Shrek. Hneď vedľa je zakliata princezná. Pod stromom drieme škriatok. Za ním ma vystraší obrovská maska Vreskota. Egyptská sfinga obdivuje zapichnutú mamutiu kosť vo vulkanickom podloží. V Údolí Pasabag ( v preklade Vinohrad Pašu ) si prídu na svoje hubári. Vo vinohradoch rastú obrovské dubáky. Osamotené alebo dvojičky, či trojičky.  Trblietajúca sa biela pemza dotvára surrealistický obraz. Najvyšším bodom, ktorý vyčnieva na obzore v Kappadokii, je zámok Uchisar. Priľahlé kopcovité mestečko s hotelmi vtesanými do skaly poskytuje úžasné výhľady na Kappadokiu. Kúzlo scén, atmosféra bielej či ružovkastej pemzy, odtiene červeného až hnedého tufu, majestátna sopka a štíhla mešita. To nie je sen. Živá pohľadnica, ktorú podpíšem a pošlem do sveta spomienok. Mesto Uchisar je vstupnou bránou k ďalšiemu skvostu do kláštorného mesta Göreme, ktoré je v súčasnosti veľkým múzeom pod holým nebom. V Kappadokii existuje viac ako 600 kostolov roztrúsených po okolí. V Göreme ich je sústredených najviac.  Okolo 4. storočia tu začali vznikať prvé kresťanské kláštory. Kresťania sa chránili pred nepriateľom, tak že si do zeme hĺbili celé mestá. Niekoľkopodlažné domy, kde svoje miesto mali aj zvieratá, či sýpky, zásobníky vody, a dômyselné vetranie. Už len predstava osemposchodového paneláka otočeného pod zem je lákavá. Domy v podzemných mestách boli poprepájané. Nechýbali tu školy, kostoly ani márnice. V prípade útoku sa ľudia dokázali zabarikádovať pod zemou a prečkať aj niekoľko mesiacov bez toho, aby vyšli na povrch. Kostoly, kaplnky, domy neskôr tesali aj priamo do skál. Do jedného takého domu ma vlákal jeden starší pán. Chlapi ma doteraz zväčša pozývali na kávu alebo dobré jedlo. Tento pán bol originálny. Pozval ma na záchod: „Poďte! Ukážem Vám záchod. Mám moderný, splachovací.“ Ponuka, ktorá sa neodmieta. Kto by odolal, však? A tak som si pozrela jeho dom vytesaný v tufe, v ktorom sa narodil a vyrastal. Teraz už býva v klasickom dome, ale tento mu slúži ako chata so záhradkou. A ten záchod tam skutočne mal a funkčný!

Priamo v kláštoroch v Göreme sa zachovali vzácne fresky. Od jednoduchých červených skíc zvierat, aké kreslia deti, až po zložité nástenné maľby s vyobrazením biblických motívov s nevyčísliteľnou hodnotou. Múzeum je súčasťou svetového dedičstva UNESCO a davy turistov sem prúdia z celého sveta. Hneď za vstupnými turniketmi sa nachádza šesťposchodový ženský kláštor. Potom jeden kostol strieda ďalší kostol, kaplnka či iný kláštor. Je tu kostol sv. Barbary s červenými freskami, ktorý z vonku pripomína bielu tortu. Potom Jabĺčkový kostol pomenovaný podľa jablkového sadu, ktorý ho kedysi obklopoval. Starý kostol, kde prevláda červená a zelená farba na freskách. V Novom kostole dominuje indigo. Tmavý kostol poskytuje možnosť uvidieť tri prastaré hrobky a vyobrazenú Poslednú večeru. V Haďom kostole dominuje maľba Zabitie hada svätým Jurajom. Je tu aj kostol Carikli, čo v preklade znamená sandále a kostol Tokali ( spona ) s veľkolepými freskami. Do niektorých svätostánkov sa vchádza priamo z chodníka, iné klesajú pod povrch zeme a do väčšiny sa vylieza po rebríkoch. Mnohé z nich sú poprepájané chodbičkami vytesanými v tufe.

Nad múzeom balóny nenalietavajú. Trasa letu balóna podľa možnosti smeruje z okolia mesta Uchisar smerom na mesto Avanos, ktoré pretína najdlhšia rieka v Turecku,  Kizilirmak. Čo v preklade znamená  Červená rieka. Meno dostala podľa prítomnej hliny, z ktorej sa v Avanose už po stáročia vyrába keramika. Hlavnou dekoráciou tanierov, hrnčekov, džbánov je fosfor.

Keď sa na obzore ukáže hodvábna modrá stuha Červenej rieky nastane čas hľadať vhodné miesto na pristátie. Vzlietnutie je naplánované, ale trasa a pristátie je v rukách náhody. Presné miesto pristátia nikdy nikto nevie dopredu. Balón sa riadi iba systémom prikurovania. Keď pilot kúri, tak  stúpame, keď sa nekúri, tak začneme klesať. Smer letu nám zabezpečuje vietor, vzdušné prúdy. Letíme vždy tam, kam nás vietor zanesie. Hodina strávená v balóne je výnimočná, neopakovateľná.  Let balónom nad Kappadokiou poskytuje dobrodružstvo, romantiku, adrenalín, nádherné scenérie a je to jeden veľký nezabudnuteľný zážitok. Kapitán si počas celého letu prostredníctvom vysielačky vymieňa informácie o polohe so sprievodným vozidlom. Ak naletí nad vhodné miesto, začne pristávací manéver. Pasažieri sa aktívne podieľajú na pristávaní. Ťahajú za laná v narýchlo naučenej pristávacej polohe. Kapitán musí byť zohratý s vodičom sprievodného vozidla a dosadnúť presne na príves nákladného auta. Po úspešnom pristáti sme kapitána odmenili potleskom. Postupne sme povyliezali z koša, pofotili sa zo všetkých strán a už na nás čakal slávnostný prípitok šampanským a jedinečný diplom vzduchoplavca.

Pobyt v tejto čarovnej krajine sa kráti, zostáva mi už len niekoľko hodín. Priamo na ulici si pochutnávam na tureckom döneri. Žiadna majonéza alebo kečup mi z neho nekvapká. V placke je zvinuté opečené mäsko s cibuľovým šalátom, posypané zmesou korenia a čerstvá zelenina. Prvé zahryznutie. Oči mi vyliezajú z jamiek. Štipľavá chuť sa rozlieva a pri každom ďalšom hlte sa chuťové poháriky rozplývajú blahom. Na lavičke pod pomarančovníkom sa nechám unášať chuťou orientu a súčasne sledujem tureckú ekonomiku v praxi. Vidím tradičný bazár s handrkovaním o ceny, ale aj obchody s pevnými cenami bez možnosti dojednávania, prispôsobené západnej klientele. Toalety v reštauráciách sú rozdelené na turecký a európsky štýl. Pod sochou ženy s rozviatymi vlasmi a obnaženým poprsím sedí Turkyňa zahalená vo vyšívanej šatke s farebnými teniskami vyčnievajúcimi spod dlhej haleny a rozpráva sa so svojou rovesníčkou oblečenou v tričku a džínsach. Krásne pestrofarebné Turecko.

Viac fotografií na: http://www.tureckem.eu/galerie.php?view=detail&id=24&str=1

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?